Once upon a time..

Napsal Ayumi Kurosawa (») v pátek 24. 5. 2013 v kategorii Story of a werewolf, přečteno: 658×
Zaujalo mě : eetgo.cz = eet zdarma a onlineanime-wolf-girl2-jpg.jpg

Takže :D skúšam novú poviedku, napadlo ma to len tak, za počúvania strašidelných soundtrackov z hororov, ale taký horor to zase nebude :D Však pozname sa, som polovičná lolitka :3 ^w^ Nevravím že to dotiahnem do konca, ale vyzerá to nádejne.

Gabrielle si sadla pod hrubý dub a rozplakala sa. Prečo sa také veci dejú iba jej?

Veď jej rodina bola normálna. Všetci v jej okolí boli normálni.  Nikdy sa nestretla s nikým takým. Nikdy sa o to nezaujímala.  Prečo ona?

Unavenými očami si premerala tú vec. Nebolo to také hrozné. Len sa s tým bude musieť naučiť žiť. Pohladila si nový chvost. Bol príjemný na dotyk, hladký a chladný.

Lenže teraz musí opustiť svoj doterajší život a začať nový. Noví ľudia.

Gabrielle sa celý čas bála nového života. Kvôli tomu utiekla a schovala sa tu. Ani doteraz nebola obľúbená, mala iba jedného priateľa. Keď vtom sa objavila tá mutácia. Pomaly sa človek začína meniť na vlka. Dá sa však zastaviť na určitom stupni.  Všetci sa báli. Nedalo sa predpovedať, u koho sa prejaví, čo ju podporuje, čo uýchľuje, a čo treba robiť aby sa zastavila.

Veda pokročila natoľko, že dokázala vytvoriť prechod do inej dimenzie. Kde môžeme bývať v pokoji bez vyrušovania. „Preboha....Už myslím na seba ako na jednu z nich.“ pomyslela som si.

„Gabrielle! Gabrielle, kde si?“ prerušili ticho výkriky. Samozrejme že to bol Po, môj priateľ.

Túlal sa lesom a hľadal ma. Prikrčila som sa za stromom, nepotrebovala som , aby som ho náhodou zranila. To by som si neodpustila nikdy, nikdy! Keď sa otočil chrbtom k mojej skrýši, vyliezla som na strom. S vysúvacími pazúrmi to šlo rýchlejšie. „Páni, to som ale beštia...“  pomyslela som si.

Po zatiaľ prehľadával kríky, vôbec ho nenapadlo, že jeho priateľka vlčica by mohla vyliezť na strom. Takto som sa schovávala hodnú chvíľu, Po sa zatúlal hlbšie do lesa. Zomkli ma obavy. Tento les je tmavý, nebezpečný, a bohvie čo tu žije.

Tak naposledy naňho dohliadnem. Zoskočila som zo stromu. „Len zo srandy...“ povedalal som si a skúsila Poa vyňuchať. Do nosa mi udrela Poova vôňa. S týmto nosom vonia ešte lepšie než inokedy... Prekvapilo ma to, lebo som netušila že to bude fungovať tak rýchlo a jednoducho.

Rozbehla som sa tým smerom odkiaľ to prišlo. Nebolo ľahké ho nájsť, často menil smer, ale nakoniec som ho zbadala. Skontrolovala som či ma stále hľadá. Nie? S kým sa rozpráva? Vyliezla som na strom pre lepší výhľad. Po sa prihováral divému vlkovi! Myslel, že to som ja.  Zježili sa mi chĺpky na nohách.(áno,l zabudla som sa oholiť, s mojou vlkolizáciou to nemá nič spoločné) .Akosi som vycítila, že vlk chce zaútočiť.

Moje telo reagovalo automaticky. Ani neviem ako, už som letela zo stromu medzi Poa a vlčie čeľuste. V pleci som zacítila bodavú bolesť, ale nevšímala som si ju. Chytila som vlka za papuľu a odhodila som ho preč.

To nebolo všetko, vlk sa stále vracal. Vycerila som novonarastené tesáky a zavrčala. Po za mnou zalapal po dychu a cúvol. Akoby mi bodol nôž do hrude, nečakala som že sa ma zľakne... Vlk sa vyparil, ale spôsobil toho až až.

Nastalo ohlušujúce ticho, studený vietor mi šuchoril vlasy. Po na mňa hľadel so zdeseným pohľadom a nezmohol sa na slovo. Ak by sa dokázal pohnúť, ušiel by. Neverila som, že by ma ten pohľad mohol raniť až tak. V hrdle mi navrela hrča od toho, ako som sa snažila potlačiť slzy. Bolelo ma srdce, nie tou bolesťou straty lásky, ani choroby, ale milovanej osoby. Rukou som si zakryla ústa a potlačila som vzlyk.

Otočila som sa a bežala preč. Preč, čo najďalej. Slzy mi už voľne stekali po tvári. Konáre zo mňa driapali kusy šatov, až som ostala sporo odetá. Topánky som stratila už dávno. Konáriky a spadnuté lístie sa mi zarezávali do nôh. Bežala som dlho. Moja výdrž sa zlepšila, ani som nevedela ako .

Pohľad na mňa musel byť zaujímavý.

Oprela som sa čelom o kmeň najbližšieho stromu a zavzlykala som. Miestami sa to podobalo na zavýjanie raneného vlka. Kľakla som si k stromu a už potichu som skúmala štruktúru kôry. Miestami som ju odlupovala, niekde som ju nechala, proste robila som čo sa dalo aby som sa upokojila.

„Po, ty idiot...!“ zašepkala som sama pre seba. Ohlušujúce ticho. Akosi som čakala že Po sa objaví za mnou a ospravedlní sa, a všetko bude ako predtým. Samota doviedla ďalší záchvat plaču. „Ževraj nový život! Viete čo mi môžete!“ zanadávala som si.

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel jedna a deset